Slávnostne i v tichosti

1. November

Korene sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia. Vo Východnej cirkvi sa totiž už vtedy slávila spomienka na všetkých tých, ktorí položili svoj život pre vieru. V Západnej Cirkvi sa datuje vznik spomienky na všetkých svätých na začiatok 7. storočia. Pápež Gregor III. v roku 731 vystaval v chráme sv. Petra kaplnku ku cti všetkých svätých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých. Spolu s biskupmi nariadil, aby sa slávnosť uctievania všetkých svätých slávila v Ríme 1. novembra. Veriaci si tak začali pripomínať, že je mnoho svätých, ktorí počas roka nemajú svoj sviatok. Ich spoločná oslava tak začala spadať na 1. november. O sto rokov neskôr (roku 844) pápež Gregor IV. rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev. Odvtedy sa každoročne slávi po celom svete.

2. November

Pôvod spomienky na zosnulých siaha do roku 998, keď opát benediktínskeho kláštora v Cluny sv. Odilo nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny, aby sa po vešperách vyzváňalo všetkými zvonmi a spievali žalmy za mŕtvych. Takisto 2. novembra ráno po ranných chválach sa vyzváňalo na zvonoch a modlilo sa za mŕtvych. Potom sa slúžila veľká zádušná sv. omša. Toto sa rozšírilo do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a do ďalších krajín. Pápež Urban VI. v 2. polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných dušičiek slávila ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. To platí dodnes.

Ako prejav úcty k životu našich už zosnulých predkov, s nádejou vo večný život, sme zapálili pietnú sviecu na hrobe, kam už nik nechodí. Venujme preto našim drahým zosnulým, ale aj tým neznámym, na ktorých už svet zabudol, krátku modlitbu:

"Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. Amen."